Otto Smik





Otto Smík


………………………..* 20 January 1920

………………………..† 28 November 1944

.




Otto was born on 20 January 1922 in Caucasus, a Georgian Spa town in Boržomi near Tiflis [now known as Tbilisi, the Georgian capital]. His father was a Slovak, from Tisovec, Rimavska Sobota, who had been a soldier in the Austro-Hungarian army in the World War 1, and following his capture was sent to a POW camp in that region. As a POW he worked as a machinist in a factory and later in Tsar´s summer resort of Boržomi. Here he was under the supervision of a Russian officer named Davydov who had a daughter, a Russian Jewess, called Antonia. Following the signing of the Brest-Litevsk Peace treaty, Rudolf lost his POW status and was able to marry Antonia and settled in Boržomi where they had 3 sons, Otto was the middle son and the language used by the family was mainly Russian and Georgian but he also had a knowledge of Hungarian. In 1934, following the resumption of diplomatic relations between Czechoslovakia and Russia, Rudolf returned to Slovakia with his family, Initially they lived with a relative at Hájniky, nr Sliač but later moved to a flat in Bratislava. Here Otto improved his Slovak but he still retained his Russian accent.

Otto sa narodil 20. januára 1922 na Kaukaze, v gruzínskom kúpeľnom mestečku Boržomi neďaleko Tiflisu [dnes Tbilisi, hlavné mesto Gruzínska]. Jeho otec bol Slovák, z Tisovca, ktorý bol vojakom rakúsko-uhorskej armády v prvejm svetovej vojne, kedy padol do zajatia a bol poslaný do zajateckého tábora v tomto regióne. Ako vojnový zajatec pracoval ako strojník v továrni a neskôr v cárskom letovisku v Boržomi. Tu bol pod dohľadom ruského dôstojníka židovského pôvodu Davydova, ktorý mal dcéru Antóniu. Po podpísaní Brest-litevskeho mieru, Rudolf stratil štatút vojnového zajatca a mohol sa s Antóniu zosobášiť. Spoločne sa usadili v Boržomi, kde sa im narodili 3 synovia, Otto bol ich prostredným synom. Rodina komunikovala po rusky ale aj gruzínsky, Otto však vedel aj maďarsky. V roku 1934, po obnovení diplomatických vzťahov medzi Československom a Ruskom, sa Rudolf s rodinou vrátil na Slovensko, najprv žili u príbuzných v obci Hájniky pri Sliači, neskôr sa však presťahovali do bytu v Bratislave. Tu si Otto zlepšil svoju slovenčinu, ale stále bolo trochu poznať jeho mäkký ruský akcent.

From childhood Otto showed a interest in technology and how things worked. He also showed that he was intelligent and enterprising boy who was also diligent, ambitious and knew what he wanted. During this time he was also learning English whilst at the same time kindling his new found interest of aviation – firstly through the construction of flying model aircraft and then moving on to flying gliders. By the time he was 17 he had already achieved 22 hrs of glider flying. During 1937 to 1939 he attended a private business school in Bratislava and was later employed as a clerk in the head office of a power station in Bratislava.

Od detstva Otto preukazoval svoj záujem o techniku, zaujímalo ho ako veci fungujú. Bol inteligentný a podnikavý chlapec, ktorý bol tiež usilovný, ambiciózny a vedel, čo chce. V tomto období sa začal učiť anglicky, a v rovnakom čase prepadol svojej novej záľube letectvu – najprv konštrukcii lietajúcich modelov lietadiel, a neskôr lietaniu na klzákoch a vetroňoch. Do doby keď dosiahol vek 17 rokov, nalietal už 22 hodín na klzáku. Počas rokov 1937 – 1939 navštevoval súkromnú obchodnú školu v Bratislave a neskôr bol zamestnaný ako úradník na riaditeľstve Slovenských elektrární v Bratislave.

Shortly after Czechoslovakia was occupied by Hitler on 15 March 1939, the Germans declared Slovakia to be a independent state, even though it was controlled by a puppet government lead by Jozef Tiso, who in turn wad controlled by the wishes of Berlin. Despite many Slovak’s welcoming this new independence it was not welcoming news to some and this was the case in the Smík home.

Krátko okupácii Československa nemeckými vojskami 15. marca 1939, bol vyhlásený  samostatný Slovenský štát, riadený bábkovou vládou vedenou ThDr. Jozefom Tisom, pod vplyvom Berlína. Napriek tomu, že mnoho Slovákov privítalo novú nezávislosť, nie všetci Slováci boli naklonení tejto nezávislosti a tak tomu bolo aj v prípade Smikovcov

Otto, now eighteen, made the decision to leave Slovakia and join the fight against Hitler. He left on 18 March 1940 and crossed the border into Hungary as he travelled to the French Consulate in Budapest. Before he reached Budapest he was arrested by the Hungarian authorities and sent to Toloncház prison.  After a short detention he was released,  supplied with a false passport, and with twelve compatriots set of for Yugoslavia. With the assistance of local ‘people smugglers’ they crossed the border over the Drave river near the town of Terezino Polje and travelled onto Zagreb. Here they joined a larger group of Czechoslovak refugees and travelled via Belgrade, Nis and Sophie on their route to Thessalonika in Greece where they boarded a train to Istanbul, Turkey. From here they travelled by train to Beirut and boarded the ‘SS Mariette Pacha’ which took them to Marseille, their final destination after nearly three months of travel. On 3rd June, Otto enlisted in the Czechoslovak Army and was sent to a Czechoslovak replacement and training unit at Agde, he applied for Air Force service in Czechoslovak Air Force Group.

Osemnásťročný Otto odišiel 18. marca 1940 a prekročil hranicu do Maďarska, s cieľom dostať sa na francúzsky konzulát v Budapešti. Ako dorazil v Budapešti bol zatknutý maďarskými orgánmi a poslaný do väzenia Toloncház. Po krátkom zadržaní bol prepustený, vybavený falošným pasom, a spoločne s dvanástimi krajanmi smeruje do Juhoslávie. S podporou miestnych ľudí – pašerákov, prekročili štátnu hranicu cez rieku Dráva neďaleko mesta Terezino Polje a docestovali do Záhrebu. Tu sa stali členmi väčšej skupiny československých utečencov a cestovali cez Belehrad, Niš a Skoplje na ich ceste do Solúne v Grécku, kde nastúpili na vlak do tureckého Istanbulu. Odtiaľ cestovali vlakom do Bejrútu, Kde nastúpil na loď “SS Mariette Pacha”, ktorá ich dopravila do Marseille, ktoré bolo ich cieľovou stanicou, po takmer troch mesiacoch cesty. Dňa 3. júna 1940, Otto narukoval do armády v Československej náhradnej a výcvikovej jednotke vo vojenskom tábore v Agde, a následne sa prihlásil k leteckej skupine.

His stay here was very short lived because of the rapidly changing situation in France due to the rapid advance of the German forces. Before they were even able to commence any training, Otto, and other Czechoslovaks, had to flee and travelled to a port near Vendres. Here, on 24 June 1940, they boarded the ‘SS Apapa’, an evacuation ship, which took them to Liverpool, England where they arrived on 7 July.

Jeho pobyt v Agde bol veľmi krátky, vzhľadom na rýchlo sa meniacu situáciu vo Francúzsku, zapríčinenú rýchlym postupom nemeckých síl. Predtým než mohol podstúpiť akýkoľvek letecký výcvik, musel Otto spolu s ostatnými Čechoslovákmi utiecť a dopraviť sa do prístavu Port-Vendres. Tu sa 24. júna 1940 nalodil na evakuačnú loď “SS Apapa”, ktorá ho 7. júla 1940 dopravila do Liverpoolu.

On 24 July Otto joined the RAF Volunteer Reserve [RAFVR] at its lowest rank of AC2.  For the next few months he was based at the Czechoslovak Depot at RAF Cosford where his duty was that of a batman whilst at the same time trying to improve his English, participating in sports and taking an interest in English girls.

Dňa 24. júla Otto vstúpil do dobrovoľníckej zálohy RAF [RAF VR] v najnižšej hodnosti AC2. Počas niekoľkých najbližších mesiacov bol pridelený k Československému Depotu na základni RAF Cosford, kde slúžil ako dôstojnícky sluha. V tejto dobe sa snaží zlepšiť svoju angličtinu, aktívne sa zúčastňuje športových podujatí a samozrejme sa cieľom jeho záujmu stali aj anglické dievčatá.

On 7 March 1941 he was promoted to LAC and on 13 March he was initially posted to No 1 Reception Wing at RAF Babbacombe, nr Torquay as he pursued his aim of becoming a pilot. From here, on 28 June he moved to No 4 Initial Training Wing based at Paignton. Only a third of the course graduated from here and theses were posted, in September 1941, for elementary pilot training at 3 Elementary Flying Training School where he learned to fly de Havilland Tiger Moths Mk II. On this course his instructors rated him as above average in his flying abilities and Otto achieved the distinction of being the first amongst his fellow students to go on the first solo flight. After completing this course, on 29 November, Otto and three other Czechoslovak pilot trainees where transferred to 29 Elementary Flying Training School at Clyfe Pypard for further Tiger Moth training, before he was sent to Canada.

Dňa 7. marca 1941 bol povýšený do hodnosti LAC – Leading Aircraftsman [slobodník britského letectva] a 13. marca 1941 je prevelený k No 1 Reception Wing na základni RAF Babbacombe, neďaleko Torquay, čím postupne napĺňal svoj cieľ stať sa pilotom.  Odtiaľto smerovali jeho kroky 28. júna 1941 k No 4 Initial Training Wingu sídliaceho v neďalekom Paigntone. Len tretina kurzu v No 4 ITW úspešne ukončila kurz a títo pilotní žiaci boli poslaní v septembri 1941 k vykonaniu elementárneho pilotného výcviku v No 3 Elementary Flying Training School vo Watchfielde. Tu sa učili pilotovať lietadlá De Havilland Tiger Moth. V tomto kurze inštruktori hodnotili jeho pilotné schopnosti ako nadpriemerné a dosiahol poctu, že mohol absolvovať svoje prvé sólo ako prvý spomedzi svojich spolužiakov. Po dokončení tohto kurzu bol 29. novembra Otto a ďalší traja československí pilotní žiaci prevelený k No 29 Elementary Flying Training School v Clyfe Pypard, kde pokračoval vo výcviku na Tiger Mothoch pre odoslaním do Kanady.

Canada, 1941.

At the end of the year they sailed to Canada and arrived at 39 Service Flying Training School based at Swift Current, Saskatchewan to continue with this training.  In this period of the war the Royal Air Force had  moved its aircrew training to Canada as the skies were free from intruding enemy aircraft, operational RAF flights as well as having better weather. On 22 May 1942 he was promoted to Pilot Officer after he had completed the Service Flying Training course with a rating of ‘excellent pupil. On completion they moved on to 3 Personnel Reception Centre at Moncton, New Brunswick, awaiting embarcation back to Britain.

Koncom roku sa preplavil do Kanady a bol prijatý k No 39 Service Flying Training School pôsobiacej zo základne Swift Current v provincií Saskatchewan, kde pokračoval vo výcviku. V tomto období vojny Royal Air Force posielalo svoje posádky do Kanady, pretože tu ich výcvik neohrozovali útoky nepriateľských lietadiel, nenarúšala ho operačná činnosť perutí RAF a v neposlednom rade aj pre prijateľnejšie poveternostné podmienky než vo Veľkej Británii. Po ukončení pokračovacieho pilotného výcviku, kde bol hodnotený ako „vynikajúci a nadpriemerný žiak“, bol 22. mája 1942 Otto Smik povýšený do najnižšej dôstojníckej hodnosti Pilot Officer. Po dokončení výcviku v Kanade bol dočasne prevelený k No 3 Personnel Reception Centre v Monctone v provincií New Brunswick, kde vyčkával nalodenie na loď smerujúcu späť do Európy.

In July he sailed back to Britain, undertook further training at 5 Advanced Flying Unit at Ternhill and was then posted, for final training,  to 61 Operational Training Unit. He was promoted to the rank of Pilot Officer on 25 November. Finally, on 5 January 1943 he was posted as a operational fighter pilot to 312 Czechoslovak Sqn. who where based at Churchstanton but 7 days later transferred to 310 Czechoslovak Sqn.

V júli 1942 odplával späť do Británie, kde pokračoval vo výcviku v rámci No 5 (P) Advanced Flying Unit v Ternhille. Následne podstúpil operačný výcvik v No 61 Operational Training Unit v Rednale. Nakoniec bol, 5. januára 1943 pridelený ako operačný stíhací pilot k 312. československej peruti, ktorá pôsobila z letiska Churchstanton, ale o 7 dní neskôr bol P/O Smik opäť prevelený k 310 československej peruti.

However this posting was short lived as he requested to be transferred to a British Squadron as he was again experiencing resentment from his fellow Czech pilots. The basis of this resentment was that many of these pilots had served in the Czechoslovak Air Force and had seen combat in Poland, France and Britain but they still retained the rank of Sergeant and here this 20 year old  upstart – Otto Smik, with no combat experience – joins the Squadron as a Officer. His next posting was on 15 January to 131 [County of Kent] Sqn. who were stationed at Castletown in Scotland for rest and recuperation and therefore out of the combat zone. This posting lasted for 6 weeks and in March 1943, Otto was posted to 122 [Bombay] Sqn. who were stationed at Hornchurch, Essex and whose role was to provide fighter escort, flying Supermarine Spitfire F.IXc, on bombing raids to France, Belgium and Holland.

Takisto aj tento posting bol krátkodobý, pretože Smik požiadal o prevelenie k britskej peruti, z dôvodu nevraživého prijatia kolegami z 310. perute. Dôvodom tohto rozhorčenia príslušníkov 310. perute, bola Smikova dôstojnícka hodnosť. Mnohí z týchto pilotov slúžili už v predvojnovom československom letectve, bojovali už od poľskej alebo francúzskej kampane a následne vo Veľkej Británii a stále pôsobili v poddôstojníckych hodnostiach. A v tejto situácii prišiel k peruti dvadsaťročný mladíček „prišelec“ bez bojových skúseností s dôstojníckou hodnosťou. 15. januára bol odoslaný k 131. [County of Kent] peruti, ktorá v tom čase pôsobila v škótskom Castletowne na operačnom odpočinku, mimo bojovej zóny. Toto zaradenie Otta Smika trvalo šesť týždňov a v marci 1943 bol prevelený k 122. [Bombay] peruti operujúcej zo základne RAF Hornchurch v Essexe, ktorej úlohou boli doprovody bombardérov nad Francúzskom, Belgickom a Holandskom na lietadlách Supermarine Spitfire F Mk.IXc.

A few days later, on 13 March, he achieved his first ‘probable’ when he was in combat with a Me109, nr Lumbres, France. When 122 Sqn. was sent to Eastchurch for a rest, on 18 May, Otto remained at Hornchurch, and joined 222 [Natal] Sqd who had been transferred there on 29 April. With this Squadron, flying Spitfires LF IXc’s, he achieved most of his airbourne success the first, 15 July, being a confirmed ‘kill’ of a FW190 on a sortie near Le Crotoy, France. This was the first of the ten kills he achieved. He also achieved a reputation of being a talented and aggressive pilot who would take every opportunity to attack the enemy. His success during this period resulted in him being awarded, in November 1943, the DFC.  He was the most success Czechoslovak fighter pilot of that year – a status he was to retain for 1944 as well.

O niekoľko dní neskôr 13. marca dosiahol svoj prvý „pravdepodobný“ zostrel počas boja s Messerschmittmi Me – 109 nad Francúzskom neďaleko mesta Lumbres. Keď bola 122. peruť 18. mája poslaná do Eastchurch na operačný odpočinok, Otto už niekoľko dní pôsobil v Hornchurchi kde sa pripojil k 222. [Natal] peruti, ktorá sem bola premiestnená 29. apríla 1944. S touto peruťou operujúcou na Spitfiroch LF Mk IXc, dosiahol väčšinu svojich vzdušných víťazstiev. Prvým z nich bol potvrdený zostrel Fw – 190 z 15. júla 1943 z operačného letu neďaleko francúzskeho Le Crotoy. Toto bol jeho prvý zostrel z desiatich, ktoré dosiahol. Získal si povesť talentovaného a agresívneho stíhača, ktorý využil každú príležitosť zaútočiť na nepriateľa. Toto úspešné obdobie bolo zavŕšené v novembri 1943 kedy obdržal Záslužný letecký kríž – DFC. Stal sa najúspešnejším československým stíhačom roku 1943 a tento titul si udržal taktiež v nasledujúcom roku.

DFC award.

Following the completion of his tour of duty, he was sent on 1 November to the Central Gunnery School at Sutton Bridge on a instructors course. He completed the course on 12 December and was posted as a instructor to 13 Armament Practise Camp, at Llanbedr, where he remained until 15 March 1944.

Po dokončení operačného turnusu bol poslaný 1. novembra 1943 do inštruktorského kurzu v rámci Central Gunnery School v Sutton Bridge. Tento kurz ukončil 12. decembra a bol prevelený k No 13 Armament Practise Camp v Llanbedr, kde pôsobil ako inštruktor do 15. marca 1944.

He started his 2 Tour of Duty on that date and, due to the shortage of Czechoslovak pilots, was posted back to 310 Sqn. His ignominious first posting to that squadron was now in the past as he was now returning as a successful, combat experienced and decorated pilot and many of Sergeants who had been the core of the original problem where now officers themselves. Initially he did fighter bomber training at Southend between 28 March to 3 April and later, flying Spitfire LF IXc’s from Appledram airfield the Squadron participated in Operation Overlord – otherwise known as D-Day. During this operation Otto shot down 2 Luftwaffe FW190’s with another shared with F/O František Vindiš also of 310 Sqd

Od tohto dňa načal svoj druhý operačný turnus, keď bol vzhľadom na nedostatok československých pilotov opätovne prevelený späť k 310 peruti. Jeho ponižujúce prvé prijatie k tejto peruti bolo minulosťou, pretože sa vrátil ako úspešný, skúsený a vyznamenaný bojový pilot a veľa poddôstojníkov, ktorí boli zdrojom minulých problémov, boli už dôstojníkmi. Krátko po príchode k peruti absolvoval medzi 28. marcom a 3. aprílom bombardovací kurz v Southende a neskôr pilotujúc Spitfiry LF Mk. IXc z letiska Appledram sa s peruťou zúčastnil operácie „Overlord“ – inak známej ako D-Day. Počas tejto operácie Otto zostrelil dva Fw-190 nemeckej Luftwaffe a ďalší v spolupráci s F/O Františkom Vindišom tiež z 310. perute.

The offensive role of the squadron now had to change to that of defensive as the Germans had started their V1 offensive against London and many of the fighter squadrons were involved in trying to shoot down this new menace. This new unmanned threat required new tactics and Otto successfully adapted to the required skill and on 8 July, in a single sortie, he successfully destroyed 3 within 32 minutes. This was to be his last success against enemy aircraft.

Ofenzívna úloha perute sa musela zmeniť na defenzívnu, keď Nemci odštartovali svoju vzdušnú ofenzívu pomocou rakiet V1 proti Londýnu a mnohé perute boli zapojené do boja proti tejto novej hrozbe. Táto nová bezpilotná hrozba vyžadovala novú taktiku a Otto úspešne adaptoval získané zručnosti. 8.júla počas jediného letu zničil 3 V1 počas tridsiatich dvoch minút. Tieto tri zostrely rakiet V1 sa stali aj jeho poslednými vzdušnými víťazstvami proti nepriateľským lietadlám.

Date Time Spitfire Sqd Action
13/03/43 14:00 MT-A,
BS283

122
1 Bf 109g4,
nr Lumbres, France
15/07/43 16:55 ZD-X, BS147
222
1
Fw 190a4, nr Poutlien in Crecy
27/08/43 XD-E,
MH430

222
1 Fw190a5,
between 18:00 and 20:10 nr St Omer
04/09/43 18:29 ZD-K,
MH423

222
1 Bf 109, nr
Bologne
04/09/43 18:30 ZD-K, MH423
222
1 Bf 109,
between Mardyck and Audruick
08/09/43 18:15 ZD-F,MH390
222
1/2 Bf 109g6,
SW of Boulogne, shared with F/Lt Henry J. Lardner-Burke DFC
24/09/43 ZD-K,
MH423

222
1 Fw 190a5,
between 10:15 and 11:55, NW of Ameins, France
27/09/43 10:50 ZD-K, MH423
222
1 Bf 109f, nr
Berney, Sth. Rouen, France
27/09/43 10:50 ZD-K,
MH423

222
1 Bf 109, nr
Berney, Sth. Rouen, France
27/09/43 10:50 ZD-K,
MH423

222
1 Fw 190a6, nr
Beauvais, France
27/09/43 10:50 ZD-K,
MH423

222
1 Fw 190a, nr
Prahlen, France
27/09/43 17:25 ZD-K,
MH423

222
1 Bf 109f, nr
Berney, Sth. Rouen, France
08/06/44 13:40 NN-N,
MJ291

310
1 Fw 190a, Sth
of Lisieux, France
17/06/44 19:10 NN-N,
MJ291

310
1 Fw 190a, nr
Caen, France
08/07/44 21:28 NN-?, EN527 310 1
V1, nr Ashford, Kent
08/07/44 21:45 NN-?, EN527 310 1 V1, nr
Battle, Sussex
08/07/44 22:00 NN-?, EN527 310 1 V1, nr
Tenterden, Kent

On 11 July 1944, he was promoted to the rank of Flt/Lt and posted to 312 Sqd as Flight Commander of ‘B’ flight. As in his previous posting to this squadron, his arrival was not welcomed by some of the older Czechoslovak pilots already at the squadron as they felt that they should have received that command. However this dissent was soon quashed as Otto’s senior officers fully recognised his outstanding credentials and abilities.  Flying Spifire HF IX’s the squadrons activity was mainly to provide fighter escort for RAF and USAAF heavy bombers attacking naval and land targets in Holland. As there was now only limited Luftwaffe opposition, the Squadron were attacking land targets and tried to concentrate on railway engines. Otto never missed an opportunity to attack a target and rarely returned to base fully armed. An outstanding example of this was in August 1944 when Otto was leading a flight of 4 Spitfires to attack the airfield at Steenwijk, Holland. On arrival they found no aircraft to attack, and so Otto lead his flight to the railway yard at Raalte which they had passed this on the way to the airfield and Otto had noticed three trains standing there. They attacked the trains, the middle train being a transporter for some 15 to 20 tanks. After repeated attacks the transporter caught fire which resulted in the tanks being destroyed in the ensuing explosions. The smoke from this carnage rose to 2000 mtrs and was visible for 100 km.

Dňa 11. júla 1944 povýšený do hodnosti Flight Lieutenant a prevelený k 312 peruti, kde sa stal veliteľom letky B. Ako pri jeho predchádzajúcom príchode k tejto peruti, nebol jeho príchod vítaný skupinou starších československých pilotov, príslušníkov perute, ktorí mali pocit, že by mohli prevziať velenie nad letkou B. Avšak tento nesúhlas bol hneď umlčaný, pretože Ottovi nadriadení uznávali jeho mimoriadne referencie a schopnosti. Operujúc na Spitfiroch HF Mk. IX, poskytovala peruť stíhací doprovod ťažkým bombardérom RAF a USAAF, útočiacim na námorné a pozemné ciele v Holandsku. Vzhľadom na nízku aktivitu Luftwaffe v tomto období, peruť podnikala útoky na pozemné ciele so zameraním na železničnú dopravu. Otto si nikdy nenechal ujsť príležitosť zaútočiť na cieľ a len výnimočne sa vracal na letisko s plnými zásobníkmi. Výborným príkladom jeho bojového ducha, je akcia z augusta 1944, kedy Otto viedol štvoricu Spitfirov k útoku na letisko Steenwijk v Holandsku, avšak tam nespozorovali žiadne ciele – lietadlá, na ktoré by zaútočili. A tak Otto viedol štvoricu k železničnej stanici v Raalte, ktorú míňali počas letu k letisku, na ktorej si všimol tri stojace železničné súpravy. Následne na ne zaútočili, prostredný vlak prepravoval 15 – 20 cisterien s pohonnými látkami, po opakovaných útokoch nákladnú súpravu zachvátili plamene, ktorá bola nakoniec zničená nasledovnou explóziou. Dym z tohto „masakru“ siahal do výšky 2000 metrov a bol viditeľný až z vzdialenosti sto kilometrov.

So far luck had been with Otto, but on 3 September flying Spitfire DU-N [ML296] whilst  returning from escort duty on a uneventful bombing raid, [Ramrod 1258], on the Soesterberg airfield, he led his flight of 4 aircraft to the airfield at Gilze Rijen. Here he saw an appealing target – some 30 Ju 188 on the ground and despite intense and accurate flak from the airfield’s defence’s, Otto led his flight into attack. He managed to set fire to 2 of the aircraft before his own aircraft was badly hit, he was unable to parachute to safety but managed a ‘belly landing’ close to the village of Prinsenbeek, near Breda,  which was still in German held territory.

Ottovi doteraz šťastena priala, ale 3. septembra pilotoval Spitfire DU-N [ML296] počas návratu z rutinného doprovodu bombardérov [Ramrod 1258] na letisko Soesterberg, kedy zaviedol roj štyroch lietadiel nad letisko v Gilze Rijen. Tu uvidel veľmi atraktívny cieľ – asi 30 Ju-188 na letiskovej ploche a napriek intenzívnej a presnej streľbe flaku, viedol svoj roj k útoku. Podarilo sa mu zapáliť dve lietadlá, predtým ako bolo jeho lietadlo ťažko zasiahnuté. Na svoju záchranu nemohol použiť padák a preto zvolil núdzové pristátie „na brucho“ neďaleko dediny Prinsenbeek pri meste Breda, ktorá bola stále na Nemcami okupovanom území.

With the assistance of some villagers who hid him and then passed him to the Dutch resistance, Otto was able to avoid capture by the Germans. He was hidden initially at Prinsenbeek, then Breda  and finally at Ginneken on 23 October, where he joined other RAF and USAAF evaders, before they had a eventful journey through the German lines, involving coming under German machine gun fire as they tried to cross a minefield to reach the American front line on 26 October.

Za pomoci miestnych obyvateľov, ktorí ho ukryli a umožnili mu dostať sa k príslušníkom holandského hnutia odporu, sa Ottovi podarilo vyhnúťzajatiu Nemcami. Skrýval sa v Prinsenbeeku, potom v Brede a nakoniec v Ginneken kde sa 23 októbra pripojil k ďalším príslušníkom RAF a USAAF na úteku, predtým ako absolvovali 26. októbra napínavú púť cez nemecké línie, pod paľbou nemeckých guľometov pokúšajúc sa cez mínové pole dosiahnuť americké línie.

In November he was promoted to the rank of Squadron Leader and given command of 127 Sqd. who were based at Grimbergen, about 15km North of Brussels. They were equipped with LF IXe and LF XVIe Spitfires with their operational role designated as ground support for the advancing British forces in Holland.

V novembri 1944 bol povýšený do hodnosti Squadron Leader a prevzal velenie nad 127. peruťou, ktorá pôsobila v Grimbergene, asi 15 kilometrov severne od Bruselu. Peruť bola vyzbrojená Spitfirmi LF Mk. IX E a LF Mk. XVI E, vzhľadom na jej operačné zameranie – podporu pre postupujúce britské jednotky v Holandsku.

On 28 November, towards the end of a uneventful reconnaissance patrol in the area of Arnhem, Hengelo and Zwolle, they were approaching the marshalling yard at Zwolle at a few minutes past 11 am. The yard was known to be very well defended, but Otto, as always reluctant to return to base fully armed, decided to attack. There was an instant response from the Germans who put up a wall of flak with 2 Spifires, one being Otto flying RR227, being hit. Out of control, he crashed on a farm at Blooksteed, in the district of Ittersum, near Zwolle and was killed. The 2nd Spitfire, RR229, was flown by F/O Henri L.J.M. Taymans, a Belgium, also crashed into a dyke by the railway embankment near Kampen, Zwolle and was buried due to the force of the impact and remained undiscovered.

Dňa 28. novembra, ku koncu rutinnej prieskumnej patroly v oblasti Arnhem, Hengelo a Zwolle, niekoľko minút po 11:00 sa priblížili Spitfiry 127. perute k zoraďovaciej stanici v Zwolle. Táto železničná stanica, bola známa svojou dobrou obranou, ale Otto ako vždy neochotný vrátiť sa na základňu s plnými zásobníkmi, sa rozhodol zaútočiť.  Nemci okamžite reagovali na dva útočiace Spitfiry hradbou striel flaku, z ktorých jeden RR227 pilotovaný Ottom, zasiahli. Ottov so svojim Spitfirom havaroval na farme Blooksteed v obci Ittersum pri Zwolle a zahynul. Druhý útočiaci Spitfire, RR229, pilotovaný Belgičanom F/O Henri L. J. M. Taymansom, narazil do vodnej priekopy vedľa železničného násypu na trati Kampen – Zwolle, kde zostal pochovaný v dôsledku silného nárazu a jeho telo nebolo objavené.

Otto, whose body carried no identification, was buried at Kranenburg as a ‘unknown Englishman’. After the liberation, an error by the officer investigating the crash resulted in Otto being incorrectly identified as that of Taysman. After the war, Taysmans fiancé arrange for the body to interred in the family vault in Brussels.

Otto, ktorého telo nenieslo žiadne označenie, bol pochovaný v Kranenburgu ako „Neznámy Angličan“. Po oslobodení, chybou vyšetrovateľa havárie bol Otto nesprávne identifikovaný ako Taymans. Po vojne Taymansova snúbenica zariadila uloženie jeho pozostatkov do rodinnej hrobky v Bruseli.

Only on 12 May 1965, when, workmen where excavating the dyke at Kampen, uncovered the remains of a Spitfire which was recovered and the body was identified to be that of Henri Taymans. With the mistaken identity discovered, Smík’s remains were then re-interred to the Adegem Canadian War Cemetery, near Ghent, Belgium.

Až 12. mája 1965, keď robotníci prehlbovali priekopu v Kampene, odkryli pozostatky Spitfira a vytiahli ho, bolo telo pilota identifikované ako telo Henriho Taymansa. Po objave mylne určených totožností, bolo Smikove ostatky pochované na Kanadskom vojnovom cintoríne v belgickom Adegem neďaleko Gentu.

Finally, at the request of the Slovak authorities, Smík’s remains were exhumed from Adegem and re-interred, on 12 September 1994, at the Slávičie údolie cemetery at Bratislava, Slovakia. On  19 July 1995, Smík was promoted, in memoriam, to the rank of Major General in the Slovak Air Force.

Nakoniec, boli na žiadosť slovenských orgánov Smikove pozostatky exhumované v Adegeme a 12. septembra 1994 pochované na cintoríne v Slávičom Údolí v Bratislave. Neskôr 19. júla 1994 bol Otto Smik povýšený in memoriam do hodnosti Generál majora Slovenského letectva.

On 28 August 2002, the 1st Airbase at Sliač, near Sliač region of Slovakia, itself a site of significant historical interest in WW2, was re-named on 1 July 2009, following reorganisation, in honour of General Otto Smík to Combined Wing of General Otto Smik, Sliac.

Dňa 28. augusta 2002 bola Letecká základňa Sliač pomenovaná na počesť generála Otta Smika. Po reorganizácii jednotky nesie od  1. júla 2009 názov Zmiešane Krídlo Generála Otta Smika, Sliač.

In 2006 the Headquarters of the Slovak Air Force, in Zvolen, where presented with a replica of Smík’s DFC by the British Ambassador.

V roku 2006 daroval britský veľvyslanec na veliteľstve Slovenských vzdušných síl vo Zvolene repliku Smikovho DFC.

In the Černý Most District of Prague 9, a street is named in his honour.

V Černý Most časti Praha 9, ulice je menovaný v jeho cti.

He is also still remembered in Holland with a plaque being unveiled, in March 1992, at the farm at Blooksteed, in the district of Ittersum, where he crashed.

Ani v Holandsku nebolo jeho meno zabudnuté, na mieste Smikovej havárie na farme v Blooksteede, v Ittersum bola odhalená pamätná tabuľa. 

A road in Zwolle, Holland was also renamed Otto Smikstraat.

Takisto aj ulica v Zwolle, Holandsko bola pomenovaná po Ottovi Smikovi – Otto Smikstraat.

On 26 October 2010 a commemorative bust of Otto Smík was unveiled at Combined Wing of General Otto Smik, airbase at Sliač.

information in Slovak here and here

Dňa 26. októbra 2010 bola slávnostne odhalená pamätná busta Gen. Otta Smika na základni Kombinovaného krídla Generála Otta Smika v Sliači.

informaci tu a tu

Smík had flown 371.49 hrs of operational flying involving 263 sorties. He achieved, in the air, the destruction of 8 enemy aircraft, with a further 2 which were shared, 2 probables, 4 damaged and 3 V1 rockets. This level of airbourne success has him ranked as being the 5th highest scoring Czechoslovak pilot of World War 2. It must be remembered however, that this success was achieved when combat opportunity with the Luftwaffe was not plentiful. In addition to his airbourne success he had considerable success on the ground with the destruction of 2 aircraft, 2 tanks, 6 train engines and 22 military vehicles – an outstanding achievement for any fighter pilot.

S/Ldr Otto Smik, DFC odlietal 371,49 operačných hodín počas 263 operačných letov. Dosiahol 8 vzdušných víťazstiev samostatne a ďalšie dva v spolupráci, 2 pravdepodobné, 4 poškodené a 3 rakety V1. Tento počet vzdušných víťazstiev ho zaraďuje na celkovo 5. miesto medzi československými letcami počas 2. svetovej vojny. Musíme si však uvedomiť, že tieto úspechy boli dosiahnuté v období, keď súboje so stíhačmi Luftwaffe už neboli tak časté. Okrem jeho úspechov vo vzduchu, dosiahol aj výrazné úspechy aj pri ničení pozemných cieľov, kde zničil: 2 lietadlá, 2 tanky, 6 lokomotív a 22 vojenských vozidiel – jednoznačne vynikajúci výsledok pre ktoréhokoľvek stíhača.

He was awarded the following medals:

On získal tieto medaily:

Czechoslovak:

Válečný kříž 1939 – Czechoslovak War Cross 1939 -[01/09/43]
Válečný kříž 1939  [01/09/43]
Válečný kříž 1939  [25/09/43]
Válečný kříž 1939  [25/09/43]
Válečný kříž 1939  [20/01/44]
Československá medaile Za chrabrost před nepřítelem – Czechoslovak Medal for bravery [26/06/44]
Pamětní medaile československé armády v zahraničí F – VB  – Commemorative Medal of the Czechoslovak Army Abroad with France and Great Britain bars – [07/03/44]

British:

Distinguished Flying Cross [20/10/43] **
1939-1943 Star
Aircrew Europe Star
Defence medal
War medal

French:

Croix de Guerre avec palme

** There is the uncertainty as to whether Smík was awarded a Bar to his DFC. When Smík signed his Escape and Evasion report it was signed F/Lt Otto Smík DFC & Bar. So far no documentary evidence has been found to verify this Bar.

** Existujú isté pochybnosti, či Smik neobdržal bar k jeho DFC. Jeho hlásenie po úteku a návrate z Holandska, podpísal Smik ako F/Lt Otto Smik DFC&bar. Zatiaľ sa však nenašiel žiadny písomný dôkaz, ktorý by potvrdil udelenie tohto baru k DFC.


The assistance of Milan Herčut with this article is very much appreciated.

Pomoc Milana Herčut s týmto článkom je veľmi cenený.

Article last updated 8 March 2016




This entry was posted in 310 Sqd, 312 Sqd, Ace, Biography. Bookmark the permalink.

8 Responses to Otto Smik

  1. Paul de Rooij says:

    What was the first name of Mr. B.J. Zomerdijk

  2. Vladimir SK says:

    Does enybody know where exactly in Ittersum / Bookseed this Otto Smik´s honor plaque is?
    I was there but could not find anything.

    • anneke breeuwsma-van der kolk says:

      My uncle B.J. Zomerdijk who has picked everything. There was a mistaken immediately after crashe of Otto Smik. 21 years later, with the excavation of another Spitfire to Rieteweg Zwolle known that Otto Smik on Bloksteeg in Zwolle has crashed and Henri Taymans (his friend) on the Rieteweg crashed. They both collapse on the same date 28-11-1944 down. Otto Smik had an identity card with him Henri Taymans. My Uncle B.J. Zomerdijk has fought for years that the wreck would be dug at the Rieteweg so would be definitively known that Henri Taymans had crashed there. In 1965 this happens.

    • anneke breeuwsma-van der kolk says:

      The street sign Otto Smikstraat is in Zwolle Holland.

  3. Andy says:

    Fondly remembered, greatly missed. We must never forget all those foreign pilots who fought with the RAF during WW2 and the outstanding contribution they made to defeating Nazi Germany and liberating their own homelands.

  4. Lionel says:

    I enjoyed this detailed article. I found it on a web search after reading about the Slovack L-39CM attending the 2014 Waddington Airshop specially painted this year to celebrate the life and achievements of Otto Smík.

    • George says:

      I also enjoyed this article of the heroic Otto Smik. I was at the Waddington Airshow beginning of July and talked at length to a pilot from 2nd Sqn AFB Sliac about Otto as they had the tailplane of one aircraft painted with his portrait.
      Great story.

  5. Pingback: Munich West Democracy betrayal Czechoslovakia - Page 21 - Historum - History Forums

Please leave your comment on this article.

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s